Druhostupniarske blues

 Jedna z mála serióznych rád mojej múdrej matky, ktorú som kedy počúvla, bola spraviť si doplňujúce pedagogické štúdium ešte počas vysokej školy. Ja som vlastne tak dvadsaťdva rokov nechcela učiť a neverila som, že to raz aj začnem chcieť, ale začala som a spravila som dobre. Stále si občas fňuknem nad tým, že nepredávam cukrovú vatu v cirkuse a nejazdím s ním po svete, ale človek nemôže mať všetko, že.
Keď som si robila DPŠ, vyučujúci z katedry pedagogiky a psychológie nás viedli primárne k tomu, že budeme učiť na druhom stupni, zodpovedný vyučujúci z mojej katedry mi však tvrdil, že budem primárne učiť na strednej škole, že tam je väčší záujem. No, to by sme sa asi museli posunúť trošku v čase a zakázať rádiám a internetom púšťať Malumu, sladké sračky od Álvara Solera a zakázať cestovným kanceláriám prezentovať sa fotkami západov slnka z Málagy či Mexika. 

Nechápte ma zle - ja sa veľmi teším, že o taký krásny a sladký jazyk, akým španielčina je, je obrovský záujem. Fakt, veľmi, veľmi. Ale na druhý stupeň, na ten som teda nebola pripravená. Ani omylom. Ak aj občas smútim, že nepracujem v cirkuse, práca na druhom stupni často pripomína krotenie divých šeliem, po ktorom ako krotiteľka odchádzam zdevastovaná, s hlasivkami skákajúcimi hore-dole ako u mutujúceho siedmaka, strapatá jak striga, o desať rokov staršia a s IQ na hranici debility a imbecility. 

Keď som začala učiť na druhom stupni, vchádzala som do triedy s veľkými očami, s obrovskými ambíciami naučiť decká toho toľko, že svet nevidel, aké budú dobré, lebo som si vravela, že čím je dieťa mladšie, tým lepšiu a kvalitnejšiu pamäť má, tým viac nasáva, tým ľahšie sa mu pracuje, ale nikto mi nikdy nepovedal, že náplň práce učiteľov a učiteliek na druhom stupni nie je primárne vzdelávať, ale vychovávať. Lebo tak to je, naše ušľachtilé povolanie by malo spočívať vo vzdelávaní a vychovávaní, pričom by sme mali vychádzať z faktu, že gro výchovy deťom poskytli a poskytujú rodičia a na nás ostáva už len tá milšia povinnosť, aka zapáliť v nich túžbu po poznaní a sústavnom zdokonaľovaní sa. Hahahahhahaha. Definícia krásna, ale úplne na jednu vec, lebo v praxi naozaj nefunkčná.

Dostala som facku veľkú jak slon, lebo moje decká sú síce veľmi šikovné, ale v 21.storočí už nijaký strach z dôsledkov zlého správania sa neexistuje. Väčšina dnešných detí sa už ničoho nebojí; nezaberá na ne krik, nezaberá na ne pekné slovo, nezaberajú vyhrážky, nezaberá pohľad na zničenú učiteľku, čo pomaly na kolenách prosí, aby si raz všetci naraz otvorili učebnicu, začali písať do zošita, odpovedali na jej otázky a nie na ujebané storky ujebaných influencerov na instagrame. 

Nechápme sa zle - ja viem, že deti sú živé a aj by živé mali byť, lebo v opačnom prípade by asi mali nejaký problém. Mám rada temperament, život, ľudí, čo vedia akčne reagovať a vynájsť sa (nielen) v krízových situáciách, avšak nemám rada, ak ľudia nemajú hranice, ak nerešpektujú nič a nikoho, len sa ako opice bijú do hrude a dovolávajú sa svojich práv, ale sami nerešpektujú práva všetkých vo svojom okolí. A toto je, žiaľ, definícia mnohých z detí, ktoré učím, a nie je to problém len nás, mladých vyučujúcich; tieto deti nerešpektujú nič a nikoho a v drvivej väčšine prípadov je ich správanie podporované a schvaľované rodičmi. Veľa z týchto detí sa rado odvoláva na svoje diagnózky - za deväť mesiacov, čo učím na druhom stupni, som počula už triliónkrát výhovorku ale ja mám ADHD, pančelka! To nie ja, to moje ADHD, pančelka! Že sa ADHD nerovná neschopnosti slušne sa správať, nebyť drzý, nerobiť zle ostatným a rešpektovať pokyny vyučujúcich, asi špeciálne pedagogičky na diagnostikách deťom nevysvetľujú. Voči výhovorkám ADHD typu som si postupom času vytvorila imunitu a rada deťom pripomínam, že ADHD mám aj ja a napriek tomu som vyštudovala vysokú školu aj DPŠ, mám dve práce, dve zdravé ruky a nohy a plne funkčný mozog! Žiadne ADHD teda nemám, ale nech si nemyslia, že celé to ich ADHD je niečo špeciálne, cha! 

Na druhom stupni pociťujem často veľkú bezmocnosť; prepadávajú ma záchvaty paniky, po hodine si s roztrasenými rukami dávam pri bedniach elektronickú cigaretu, čo na chvíľu otupí moje zničené zmysly, často ma bolievajú svaly na nohách, akoby som päť hodín šliapala do kopca (a pritom nielen Boh, ale aj celé moje okolie vie, že ak by som si mala vybrať medzi piatimi hodinami na túre a polhodinou v limbe, jednoznačne volím limbo) a donedávna mi tri týždne vkuse nepríjemne cukalo v oku. Druhý stupeň ma ničí a nie som jediná; som šťastná, že tam sú aj výborné deti, ktoré sa chcú učiť, chcú mi ukázať svoje mačky a psov, vyčítavo sa mi pozrú na ruky a urazene povedia, že som im ani neukázala svoje nové tetovanie. Toto sú deti, pri ktorých chytám vážne materinské pudy a trieskam si hlavu o stenu, že ženy s materinskými pudmi by do školstva ísť nemali, lebo im to robí zle - striedavo ich to presviedča o nádhere rodičovstva a o potrebe väčšej osvety ohľadom (veľmi dobre) (na)plánovaného rodičovstva. 

Na hodinách sa občas pýtam, či deti nemajú rodičov doktorov alebo lekárnikov, lebo by sa mi zišlo niečo na nervíčky. Raz som dokonca povedala, že ak by na Slovensku bola legálna marihuana, k deťom by chodili všetci vyučujúci zhúlení. Nie, nie je to pedagogické, ale som len človek a aj napriek tomu, že väčšinu času s deckami srandujem, často ich výchovu nezvládam, lebo si myslím, že by sa im jej malo viac dostať doma. Na vine nie sú primárne sociálne siete, rodičia a ich nedostatok času, učitelia a spoločnosť; je to kombinácia všetkého spojená s namáhavým obdobím dospievania, nespoluprácou všetkých zúčastnených strán, teda rodičov, vyučujúcich a vedenia školy, ale aj obrovskými nárokmi, ktoré od nás spoločnosť má; často suplujeme rodičov, fúkame rany, robíme xyz vecí, ktoré nemáme v popise práce a keď sa nás treba zastať alebo adekvátne našu prácu ohodnotiť, dostaneme napľuté do ksichtu. 

Na druhom stupni permanentne zlyhávam, ale sebecky ma teší fakt, že nie som sama. Že sme v tom viacerí. Že moje pocity sú úplne normálne a že to aj tak má zmysel.
Dneska sme tak stáli s kolegom Jarkom pri škole a rozprávali sme sa o hubách:
"Maji, vyznáš sa v hríboch??"
"Nie, nevyznám. Prečo?"
"Škoda, chcel som vedieť, čo to tu máme za huby pri škole."
"No, ja si myslím, že to sú lysohlávky."
"Lysohlávky? Ato čo je??"
"No, veselé hubičky. Tie si nazbieraš, uvaríš si čajík a je ti veselo. To asi sadia všade k základným školám pre učiteľov."

Utorky sú pre mňa veľmi ťažké dni, učím osem hodín vkuse, z toho štyri na druhom stupni. U ôsmakov robím výklad aj po anglicky, lebo sú tam chlapci, ktorí sú ešte u nás krátko a nevedia poriadne po slovensky. Mohla by som sa na to vysrať, ale neurobím to, lebo mi záleží na tom, aby z mojich hodín niečo mali. Keď som mala nedávno narodky, všetci ma vyobjímali, aj keď som pár dní predtým prekonala covid. Z hodiny som odchádzala so slzami v očiach a s potenciálnou karanténou celej triedy. U siedmakov som si zase dnes sadla a s pokojom Angličana povedala, že akonáhle bude niekto robiť bordel, dostáva poznámku a letí za riaditeľom a venovať sa budem len tým, ktorí majú záujem naučiť sa po španielsky. Neviem, čo sa dnes stalo, ale takú pokojnú dvojhodinovku som dlho nezažila, aj sme si za odmenu na konci zahrali Mestečko Palermo. Veľká výhoda toho, keď si učiteľka je, že minimálne raz za hru budeš mafiánka alebo úchyláčka. Me gusta. 

Druhý stupeň ma často ničí a spúšťa vo mne sebaľútostné sračky, čo sa ťažko vypínajú, ale mäkkoty ako ja stále vidia za dúhou jednorožce a nádej na lepšie zajtrajšky, aka prevýchovu detí, čo nevychovala ulica, ale tiktoky a bájni imaginárni kamaráti z krajiny Anarchia