María mía blog

  Daj si pozor na želania , hovorí názov akejsi motivačnej knihy a vravím to aj ja. Chcela som dieťa - jedno biologické alebo adoptívne a dostala som vyše dvadsať cudzích.  Myslela som si, že som majsterka sveta, lebo človek, čo má piatich súrodencov, čo-to odopatrované aj u ich detí a skúsenosti s učením aj asistovaním puberťákom si myslí, že je ohľadom detí naozaj profík, ale hahahahah. Ako strašne som sa mýlila! Nikto mi nikdy nepovedal, že starostlivosť o deti v školskom klube zo mňa spraví ženu, čo celý deň zlatíčkuje  a chodí spávať o pol desiatej, lebo po celom dni nevládze udržiavať inteligentnú dospelú konverzáciu. Nikto mi nikdy nepovedal, koľko také deti vo veku od šiestich do ôsmich rokov plačú; plačú kvôli ukradnutým pokémonom, kvôli vypadnutému zubu, kvôli tomu, že vypadli zo stoličkového tanca, z únavy, kvôli tomu, že chcú ostať vonku dlhšie či preto, že ste im práve držali desaťminútovú kázeň na tému Prečo druhá cé celý deň žaluje a prečo to musím počúvať práve ja.   

Nedávno som si farbila vlasy. Chcela som inú farbu, ako som mala, tak som si dopomohla peroxidom. Peroxid je smrad, po ktorom všetky hlavy vyzerajú ako čerstvo vyliahnuté kuratá. S peroxidom na hlave nikto nevyzerá dobre - jedna zo spravodlivostí na tomto svete. Peroxid som mala na sebe prvýkrát, keď som mala devätnásť a zúfalo som sa chcela stať ryšavou dračicou. Z dračice vyšiel skôr papagáj, ale ja som bola nadšená! Moja béefef totiž už roky žila na divokom Západe a keď prišla na návštevu, väčšinou sme obe boli u jej babky. Babi nemala rada, keď sme robili bordel, keď sme príliš hučali a striekali veľa voňaviek či laku na vlasy, ale rada sa s nami rozprávala o živote, o láske, o telenovelách, o seriáloch či len tak, o tom, čo sme prežívali a z čoho sme sa tešili. Moja kamoška Monika sa v tom čase učila za kaderníčku a rada experimentovala. Staré panie ľúbia na vlasoch cukrovú vatu, ale babi dostala na vlasy trošku ryšavej. Trošku pixľovala, trošku si poplakala a dokým jej silver šam