Najťažším aspektom práce s ľuďmi sú rozhodne samotní ľudia. Úvahy o tom, kam sa vytratila elementárna ľudská slušnosť, snáď rozoberať ani nemusíme; kde nikdy slušnosť nebola, tam sa nemá kde (a ani čo) vypariť. Brigádujem v jednom obchode s oblečením. Okrem oblečenia tu predávame aj doplnky do domácnosti a rôzne iné srandy. Obchod je to skutočne lacný, čo zákazníci u nás na východe náramne oceňujú. Minule si tak stojím za kasou, čipujem veci a blokujem tovar. Ťahám tretiu dvanástku za sebou, zatvárajú sa mi oči a v duchu si rátam sekundy do prestávky. Príde staršia pani, nablokujem jej tovar, pobalím jej ho do tašky a za moju dobre vykonanú prácu sa mi opäť raz dostane polliter hubovej polievky: „ To akože nejde krajšie zabaliť?! Čo mi to tam tak hádžete? Slečna, tu nie sme na trhu, tak trochu kultúry do toho!“ Pozriem na jej kontúrku na zuboch, pousmejem sa, pomyslím si svoje o kultúre, v duchu ju pošlem kade-tade a z posledných síl nahodím letuškovský úsmev: „ Pani, nehnevajte
raz ročne (doslova) si tu vylievam srdiečko. vitajte!