Babi

Nedávno som si farbila vlasy. Chcela som inú farbu, ako som mala, tak som si dopomohla peroxidom.

Peroxid je smrad, po ktorom všetky hlavy vyzerajú ako čerstvo vyliahnuté kuratá. S peroxidom na hlave nikto nevyzerá dobre - jedna zo spravodlivostí na tomto svete.

Peroxid som mala na sebe prvýkrát, keď som mala devätnásť a zúfalo som sa chcela stať ryšavou dračicou. Z dračice vyšiel skôr papagáj, ale ja som bola nadšená! Moja béefef totiž už roky žila na divokom Západe a keď prišla na návštevu, väčšinou sme obe boli u jej babky. Babi nemala rada, keď sme robili bordel, keď sme príliš hučali a striekali veľa voňaviek či laku na vlasy, ale rada sa s nami rozprávala o živote, o láske, o telenovelách, o seriáloch či len tak, o tom, čo sme prežívali a z čoho sme sa tešili.

Moja kamoška Monika sa v tom čase učila za kaderníčku a rada experimentovala. Staré panie ľúbia na vlasoch cukrovú vatu, ale babi dostala na vlasy trošku ryšavej. Trošku pixľovala, trošku si poplakala a dokým jej silver šampón nezmyl celú tú parádu, chodila na dialýzu s "totym šaľenym Rusnakom" v čiapke. Navrhla som jej, že by mohla chodiť v jednej z tých skvelých baraníc, ktoré sme raz za čas spolu s jej kabátmi a sukňami z tých rokov šesťdesiatych prevetrali po baroch, ale môj návrh sa stretol len so škaredým pohľadom. 

Najkrajšie debaty s babkou boli tie o láske. Láska jej života sa volala Koloman, ale ona ho nikdy nevolala inak ako zlatko či miláčik, lebo Koloman jej prišlo také nijaké, akosi jej nešlo z úst. Moja najobľúbenejšia príhoda z jej života bola tá, v ktorej dala gynekológovi facku, keď jej povedal, že je tehotná. Vtedy mala 37 alebo 38 rokov a doma synčeka-školáka, ktorého si s manželom adoptovali, lebo si mysleli, že deti mať nemôžu. Babka bola žena činu, vedela človeka zdrbať aj pohladiť, vedela ľúbiť aj nenávidieť, ako každý, a vedela aj vyprážať párky a robiť najlepšie francúzske zemiaky na svete.

Babka si ma adoptovala a ja som si adoptovala ju; často sme spolu čakali na jej vnučku, ktorej nikdy chodenie načas veľa nehovorilo, pili sme kávu, pozerali telenovely. U babky som sa cítila ako doma, od babky som dostala rovnakú hubovú polievku, ako jej vnučka, keď sme prišli neskoro alebo sme sa vykradli von, keď spala spánkom spravodlivých. Babka bola pre nás bezpečným prístavom v rozbúrenom mori našich hormonálnych zmien, pri babke sme sa nemuseli pretvarovať. Milovali sme jej staré veci, ktoré smrdeli za naftalínom a rady sme sa do nich naobliekali a išli si do samošky po víno či v piatok večer na drink lacné poldeci. Bolo to trápne, divné a vtipné zároveň a ona sa hnevala, tak veľmi sa hnevala, že sme zneuctili jej kvalitné baranice, čo prežili rôzne trenice! 

Večer pred pohrebom sme spolu sedeli v bare, spomínali sme a pili lacné víno. Bolo nám smutno, mali sme stiahnuté žalúdky a v očiach slzy. Noc bola teplá. Otvorila som okno a zacítila som vyprážané párky. 

Už sú to tri roky, čo žiadne necítim a len dúfam, že ich vyprážaš svojmu drahému manželovi. Ďakujem za všetko, babi. Chýbaš nám.