María mía blog

  Jedna z mála serióznych rád mojej múdrej matky, ktorú som kedy počúvla, bola spraviť si doplňujúce pedagogické štúdium ešte počas vysokej školy. Ja som vlastne tak dvadsaťdva rokov nechcela učiť a neverila som, že to raz aj začnem chcieť, ale začala som a spravila som dobre. Stále si občas fňuknem nad tým, že nepredávam cukrovú vatu v cirkuse a nejazdím s ním po svete, ale človek nemôže mať všetko, že. Keď som si robila DPŠ, vyučujúci z katedry pedagogiky a psychológie nás viedli primárne k tomu, že budeme učiť na druhom stupni, zodpovedný vyučujúci z mojej katedry mi však tvrdil, že budem primárne učiť na strednej škole, že tam je väčší záujem. No, to by sme sa asi museli posunúť trošku v čase a zakázať rádiám a internetom púšťať Malumu, sladké sračky od Álvara Solera a zakázať cestovným kanceláriám prezentovať sa fotkami západov slnka z Málagy či Mexika.  Nechápte ma zle - ja sa veľmi teším, že o taký krásny a sladký jazyk, akým španielčina je, je obrovský záujem. Fakt, veľmi, veľm

 Ak poznáte Sex v meste, možno si pamätáte na časť, čo sa volala Obludárium. V Obludáriu sa Carrie a jej kamošky stretávali s tým najväčším bizárom, aký kedy na Manhattane existoval; boli to týpkovia so zvláštnymi záľubami a zvykmi a u niektorých tieto ich zvyky vyplávali na povrch hneď na začiatku, u iných zase časom. Každá zo štvorice kamošiek po takýchto skúsenostiach v kútiku duše rozmýšľala nad zmenou svojej sexuálnej orientácie a všetky si dali na čas od randenia pauzu.  Asi polroka dozadu sa ma moje decká v škole opýtali, či niekoho mám a ja som na to odpovedala, že chvalabohu nie, lebo v poslednej dobe randím len s členmi Klubu pokročilej mentálnej akrobacie. Deckám to prišlo vtipné, mne až tak nie, povedala som im, že také je, hold, randenie po dvadsaťpäťke a ony na to: "Och, také je aj po pätnástke, neboj!" To som už ďalej nekomentovala, lebo sa mi zdalo, že exotika na poli ľúbostného života je viditeľnejšia naozaj v tom mojom vekovom období, ale čo ja viem, pätnásť

 V septembri som začala učiť na gymnáziu. Na rozbeh som dostala dve skupiny - pokročilých prvákov a začiatočníkov druhákov. Prvé hodiny boli zvláštne, veľmi zvláštne; puberťáci vo veku 14 až 16 rokov na mňa zvláštne zazerali (až som si niekedy pripadala, že som im zjedla na večeru psa alebo čo) a boli dosť skeptickí ako voči mne, tak aj voči predmetu - vôbec nevyzerali nadšene z toho, že sa idú učiť taký krásny jazyk, ako je španielčina.  Hneď na začiatku som spravila osudovú chybu - prvákom som povedala, koľko bodov mali z rozradzovacích testov, ktoré robili na prijímačkách. Moja neistota rástla a ich tiež, pridali sa aj komentáre o tom, že na online sa toho toľko nenaučili, že si neveria a podobne. Snažila som sa ich povzbudzovať, že to také hrozné nebude, že toho určite veľa vedia a že to bude fajn, ale myslím, že občas tomu sami neverili.  A tak sme začali bojovať - niekedy s veternými mlynmi, inokedy v príjemných poveternostných podmienkach. S druhákmi, ktorí značne utrpeli online