Daj si pozor na želania , hovorí názov akejsi motivačnej knihy a vravím to aj ja. Chcela som dieťa - jedno biologické alebo adoptívne a dostala som vyše dvadsať cudzích. Myslela som si, že som majsterka sveta, lebo človek, čo má piatich súrodencov, čo-to odopatrované aj u ich detí a skúsenosti s učením aj asistovaním puberťákom si myslí, že je ohľadom detí naozaj profík, ale hahahahah. Ako strašne som sa mýlila! Nikto mi nikdy nepovedal, že starostlivosť o deti v školskom klube zo mňa spraví ženu, čo celý deň zlatíčkuje a chodí spávať o pol desiatej, lebo po celom dni nevládze udržiavať inteligentnú dospelú konverzáciu. Nikto mi nikdy nepovedal, koľko také deti vo veku od šiestich do ôsmich rokov plačú; plačú kvôli ukradnutým pokémonom, kvôli vypadnutému zubu, kvôli tomu, že vypadli zo stoličkového tanca, z únavy, kvôli tomu, že chcú ostať vonku dlhšie či preto, že ste im práve držali desaťminútovú kázeň na tému Prečo druhá cé celý deň žaluje a prečo to musím počúvať práve ja.
raz ročne (doslova) si tu vylievam srdiečko. vitajte!