Quo vadis, začínajúca učiteľka?

 V septembri som začala učiť na gymnáziu. Na rozbeh som dostala dve skupiny - pokročilých prvákov a začiatočníkov druhákov. Prvé hodiny boli zvláštne, veľmi zvláštne; puberťáci vo veku 14 až 16 rokov na mňa zvláštne zazerali (až som si niekedy pripadala, že som im zjedla na večeru psa alebo čo) a boli dosť skeptickí ako voči mne, tak aj voči predmetu - vôbec nevyzerali nadšene z toho, že sa idú učiť taký krásny jazyk, ako je španielčina. 

Hneď na začiatku som spravila osudovú chybu - prvákom som povedala, koľko bodov mali z rozradzovacích testov, ktoré robili na prijímačkách. Moja neistota rástla a ich tiež, pridali sa aj komentáre o tom, že na online sa toho toľko nenaučili, že si neveria a podobne. Snažila som sa ich povzbudzovať, že to také hrozné nebude, že toho určite veľa vedia a že to bude fajn, ale myslím, že občas tomu sami neverili. 

A tak sme začali bojovať - niekedy s veternými mlynmi, inokedy v príjemných poveternostných podmienkach. S druhákmi, ktorí značne utrpeli online spôsobom výučby, som začala strašne rýchlo, čo som si uvedomila až tak mesiac na to a keď sme sa o tom nedávno bavili, povedala som im: "Bola to pre vás asi taká facka, čo? Ale chytili ste sa riadne dobre, nabehli ste na učenie sa a vidieť, ako ste sa zlepšili!" a oni súhlasili.

A ja som začala skákať pri tabuli, vymýšľať si rôzne spôsoby, ako študentov zaujať a to celé ma začalo veľmi baviť a stal sa zo mňa taký ten typ učiteľky, ako je moja matka (bola som presvedčená, že nikdy nebudem ako ona, ale niektoré fakty treba proste pokorne prijať a vlastne mi aj došlo, že to nie je nič zlé): deckám som už párkrát napiekla koláče a s láskou schrumkali spálené cookies, za ktoré som sa trošku hanbila, na Valentína dostali sladkosti a vyznanie, ako veľmi ich mám rada a ako sa z nich teším. 

Len matne si spomínam na niektoré prednášky zo všeobecnej didaktiky, ale nikdy nezabudnem na prízvukovanie vyučujúcich o dôležitosti dobrej klímy v triede. Pod toto sa ako učiteľka podpisujem; študentom veľmi dobre padne, keď sa zaujímam, čo radi robia, ako sa majú, čo ich v daný deň čaká. Keď sa viem zasmiať alebo keď niečo vypotím.  Vtedy vidia, že som človek ako každý iný, že nie som onálepkovaná štítkom "učiteľka španielskeho jazyka", ale mám aj svoje súkromie, občas mi prepína, občas nemám náladu a občas som zase dobrá parťáčka. Nedávno som začala učiť na ďalšom gymnáziu spojenom s druhým stupňom základnej školy; piataci, šiestaci aj siedmaci mi na prvých hodinách s radosťou poukazovali svojich domácich miláčikov (jedno dievča dokonca aj bzdochy, ktoré chová v terárku - slušne som kukla a okomentovala výrazom "fuj, to sú tie červeno-čierne, čo vyzerajú na prvý pohľad ako lienky a potom ma z nich napne" :D), obrázky, ktoré kreslia a fotky z lyžiaráku. Kľúčom k dobrej klíme v triede podľa mňa je, že si pozriem všetkých tých havkov, všetky tie obrázky a fotečky, aj keď ich možno uvidím 50 za sebou, ale viem, že toto sú tie malé-veľké veci, čo robia deckám zo života krásne miesto, a tým do toho ich milého mikrosveta začnem postupne zapadať aj ja. 

Nikdy som si nemyslela, že raz budem učiť. Stále mávam o svojom živote rôzne romantické predstavy - snívam o tom, že konečne vydám svoju knihu, presťahujem sa do Portugalska do malej plážovej chajdky a budem celé dni plávať, písať knihy, tlačiť do hlavy tofu s chaluhami, piť po večeroch s kamošmi portské a žiť intenzívne. Neviem, kde a ako raz skončím, ale tu a teraz som v školách, kde ani jeden deň nie je rovnaký; každý deň ma tu niekto rozosmeje, učím sa veľa o detskej duši aj o sebe. Učím sa zvládať s chladnou hlavou & väčšou noblesou krízové situácie a občas kričím, nech nešúchajú do tých telefónov, lebo skončia na Pentagone (telefóny, nie dzeci). 

Jedna moja študentka mi minule vyložila karty. Ja teda nie som vôbec ezo, ale bolo to strašne osviežujúce. Maličká racionálna časť môjho ja kričí, že som počula presne to, čo som počuť chcela, ale to je úplne jedno, pretože mi to celé dáva veľký zmysel; to, čo robím, že nielen vzdelávam a vychovávam, ale fúkam rany, počúvam problémy, radím, povzbudzujem, motivujem, som staršou sestrou, kamoškou a občas aj mamou.