Dieťa je dar, vraví staré známe klišé a dalo by sa o ňom, samozrejme, dlho polemizovať. Či je dieťa darom pre matku, ktorá má muža tyrana, či je dieťa darom pre dievča, ktoré bolo znásilnené alebo pre šestnástku, ktorá má život pred sebou.. ale áno, vo väčšine prípadov je dieťa dar.
Keď mi na hodine španielskej syntaxe cinkla správa, že mojej sestre Katke sa narodil chlapček, zastavilo sa mi srdce. Bola streda a v stredy som mávala dvojhodinové okno, cez ktoré som ku Kati chodievala na obed a na kávu, pokecať a poohovárať.A užiť si domácu stravu. Rozmýšľala som, čo bude asi variť, ale v sekunde ma hlad prešiel a vystriedalo ho dojatie (aké poetické). Bola som šťastná a zvedavá na toho malého človiečika. Jožko splnil všetky moje očakávania (aj keď ako nematka by som ho asi od ostatných detí nerozoznala..sorry) a z malej červenej krevetky začal rásť krásny, šikovný a vtipný chalan so slabosťou pre traktory a všetky zemské aj vzdušné dopravné prostriedky.
Keď mal malý skoro rok a pol, raz pri káve sestra nadhodila, či by som sa nechcela oňho chodiť starať, lebo rozmýľala o čiastočnom úväzku. Povedala som, že o tom porozmýšľam. Človek, ktorý má piatich súrodencov a skúsenosti s občasným strážením cudzích faganov musí minimálne vedieť, ako udržať dieťa pri živote, ako ho zabaviť, podplatiť, utíšiť či primäť k spolupráci. Bola som trochu vydesená, ale skôr aj unesená z toho dokonalého polovičného úsmevu, ktorý sa mužské pokolenie učí vari už od perinky a tak som na to kývla. Okrem toho som si povedala, že máme s Kaťou približne rovnakú výchovu (mladše deti rodičia bijú menej, lebo už vedia, že to nikam nevedie-,) a podobný pohľad na svet a že na mňa ona s Luciou nikdy nezanevreli, aj keď som sa im pravidelne hrabala vo veciach.
Kaťa mi láskavo vypracovala Manuál na použitie Jožka (neklamem, stále ho mám uložený) a tak sme to spolu začali ťahať a ja som sa začala učiť od malého majstra, ako nepriviesť do hysáku seba ani jeho a udržať naše vitálne funkcie v optimálnom stave. Hneď zo začiatku som zistila, že úplne najlepšie je chodiť na ihrisko skoro ráno, keď tam ešte nikto nie je, pretože aspoň sme sa takto vždy vyhli premotivovaným matkám a otcom. Viete, to sú takí tí rodičia, čo majú všetko z modrého koníka alebo iných overených webov typu mimibazár, ktorí sa slniečkovo usmievajú, keď ich decko trieska to vaše lopatkou po hlave a len mu povedia zlatiiii, nieeee, pekne sa hrajkáme s lopatkou, pretože čítali na nejakom blogu, že na dieťa sa má vždy mierne, aby z neho vyrástol pokojný a vyrovnaný človek a vy ste na pokraji nervového zrútenia, lebo viete, že deti majú tú fontanelu, či ako a bojíte sa, že neostane na svojom mieste a zdeformuje mu to hlavu a budú ho ukazovať v cirkuse do konca života a bude to vaša chyba. Okrem toho títo rodičia zvyknú používať mamičkovský plurál a v stave nedostatku spánku sa vám napríklad môže zdať, že sa zaujímajú aj o vás, keď sa pýtajú, koľko máte zúbkov, koľko máte mesiačikov, kedy ste si prvýkrát sadli a podobne. Skôr než začnete násobiť svoj vek krát dvanásť a prirátavať ten detský, čo vás len utvrdí v tom, že matematika je ťažká veda, sa radšej dvihnite a politicky korektne sa ospravedlňte, že musíte ísť. Verte mi, to je ten najlepší spôsob. Naučila som sa tento typ rodičov nesúdiť, ja sama neviem, čo so mnou spravia hormóny a či tiež v budúcnosti nebudem s nadšením hodinu rozprávať o kvalite stolice svojho dieťaťa (prosím, Bože, prosím, nie), ale zatiaľ..zatiaľ na to nemám žalúdok.
S dieťaťom sa nedá mať fixný plán. Väčšinou naozaj nie. Ochota spolupracovať, keď si chcete ísť do mesta po knihy či zaplatiť dovolenku, závisí od konštelácie hviezd, dobrej nálady, dostatku spánku a iných faktorov, ktoré neovplyvníte. Náš Jožko však miluje vozenie sa v električke a autobusoch, takže ja som takmer vždy mala vyhraté. Hneď ráno sa pýtal na šiši a neskôr na električku a naučil ma, že keď mu strčím do ruky termix či fornetti, nechá ma pokojne nakúpiť v drogérke a ešte aj bude mať z toho cukru dobrú náladu, bude pekne pozorovať, čo sa vonku deje, tešiť sa, keď uvidí Dunaj a Ufo a usmievať sa na osamelých starých ľudí. Po čase sa dokonca sám začal pýtať, aby sme sa išli pozrieť na knižky a nie vždy som mala to srdce povedať mu nie, lebo sme len ľudia a knihy sú knihy. Takže nie ma naučil povedať len tak čiastočne, ale kto by odolal tým pekným očičkám .)
Raz som malého vytiahla do školy, lebo som potrebovala zapísať známky do indexu. Nechcelo sa mu, ale termix to vyriešil. S malou dušičkou som zaklopala na kabinet profesora, ktorý mal mať konzultačky až o dve hodiny, ale ja som vedela, že vtedy to nestihnem. "Viete, to by som ani nemal, lebo konzultačné hodiny mám až o druhej, ale keď vidím malého, som úplne odzbrojený.." Už Mária Terézia vedela, že riešiť veci s deckom na rukách sa oplatí!
S tým súvisí ďalšia vec, ktorú som vďaka krpcovi pochopila, a to, že každé dieťa je to najlepšie, najkrajšie a najúžasnejšie, skrátka hotový génius. Poviem to ja o svojom synovcovi, o svojej neteri či o svojej pubertálnej sestre a povie (a snaží sa mi to patrične dokázať) matka či otec na ihrisku. A ja si možno pomyslím svoje a oni tiež, ale viem, že všetci máme pravdu. Deti sú dokonalé..najmä, keď sa spokojne hrajú samy.) Dieťa je silný jedinec a nie vždy ma potrebuje, tak sa mu nebudem pchať. Ale vážne. Keď ma Joži poslal, že mám ísť preč a že ma nechce, tak som si išla spraviť kávu a poslušne som si sadla do bezpečnej vzdialenosti a povedala som mu, že si ho nevšímam, že si robím svoje. Jasné, že som pozerala, či dýcha, nestrká prsty do zástrčky a tak, ale aj fascinovane obdivovala jeho samostatnosť. Všetci máme svoje introvertné chvíľky. Vďakabohu za ne!
Viete, čo si myslím o Murphyho zákonoch? Že sa všetky stávajú mne. Mám rovno jeden jožkovský, strašne neobľúbený: keď sa dá zaspať v autobuse jednu jedinú zastávku pred tou našou, prečo to nevyužiť? Vliecť desaťkilové spiace dieťa stometrovú vzdialenosť pre mňa vždy predstavovalo hotovú krížovú cestu; zdalo sa mi, že vlečiem päťdesiatkilové vrece zemiakov, že vzdialenosť bytovky sa neustále zväčšuje, že spadnem na zem a zabijem seba aj krpca, že tá hlava mu tak lingá naschvál, že je iba v mikrospánku a nárokom sebou myká z jednej strany na druhú, že keď pred blokom vylovím z kabelky kľúče, zvládnem odomknúť, podržať dvere a narvať ho do výťahu, tak teatrálne zvolám, že som všetkých veľmi milovala a vypustím dušu. Párkrát som sa ešte ako mladá sprostá au pair v zácviku dopustila tej fatálnej chyby, že som ho na gauči začala vyzliekať a bolo po celej námahe.
Keď starší súrodenec zavelí, ktokoľvek je v prdeli. Mať súrodenca je vlastne jednou z najlepších vecí, aké sa človeku môžu stať. No naozaj. Súrodenec je tým najlepším učiteľom boja o prežitie; láskavo vás učí prehrávať, plniť všetky jeho rozmary, vyjednávať, mať ostré lakte, spolupracovať, ale aj ľúbiť, ochraňovať a xyz ďalších vecí. S Jožim sme chodievali po Lauru, jeho staršiu sestru, do školy. Ak by sa dalo povedať, že som preňho autoritou, s neterou, od ktorej som staršia o štrnásť rokov, to až také ľahké nie je. Keď je Laura len so mnou, počúva ma a radšej ako do predraženej cukrárne so mnou ide piecť muffiny na intrák a páči sa jej to a je pre ňu zážitok aj to, keď len pozeráme rozprávky, ktoré sme videli už stokrát a tlačíme do hlavy rožky s arašidovým maslom. Laura však, ako ktorýkoľvek iný starší súrodenec, rada využíva svoje postavenie. Keď ja poviem, že má ísť krpec pomalšie, ona s ním uteká. Keď na ňu vrieskam, ona sa smeje. Keď sa jej vyhrážam, že to poviem mame a tá na ňu bude kričať ako na sirotu, s anjelským výrazom na tvári mykne plecom a povie "Povedz, vkľude." Keď kričím, že šéfka som tu ja, tak nech ma počúvajú, má ma v paži. Niekedy. Lebo čo je vreskot mladej tetky oproti súrodeneckej symbióze duší?
Ja som nikdy nebola na športy. Zvládam len plávanie a to mám aj vážne rada, ale skutočne nechápem, ako sa ľuďom môžu z tela vyplavovať endorfíny, keď bežia a funia a spotení si myslia, že život je krásny a tak. Ale Joži ma naučil, že ak zakričí "cikaaaať!", utekám jak Usain Bolt po šerbeľ a je mi jedno, či zakopnem alebo sa dokaličím naveky. S týmto sa nesranduje, s týmto naozaj nie.
Keď vám nechce dať pusu, ukradnite si ju. Potom si ju ukradne aj dítko a máte vyhraté. Joži mi prestal dávať pusy, odkedy som k nemu nastúpila do služby. Začal mi však prejavovať svoju lásku inak; robil mi pri obede lietadielko do úst, hovoril mi, že ma ľúbi, usmieval sa, pritúlil sa, nechal ma pohojdať ho, nechal ma vyfúkať mu nos, učiť ho kraviny po španielsky, púšťať mu sertaneju a ešte aj do nej kvalitne kvíliť, tancovať na latino namiesto Mira Jaroša (hovorila som už, aká som na seba hrdá, že som ho od neho odnaučila? Prosím vás, toto je viac ako najviac.) Toto sú také okamihy, pri ktorých aj antisentimentálna osoba typu ja je celá roztopená.
Dieťa nie je blbé. Na svoju obranu môžem povedať, že ja to už viem odpradávna, vlastne odkedy sa narodila moja mladšia sestra. Neznášam, keď niekto na decko šušle, rozpráva s ním v tretej osobe a robí z neho blbca. Nie je nutné s dvojročným dieťaťom rozoberať nesmrteľnosť chrobáka, ale dávkovať mu informácie postupne a primerane veku. A rozprávať sa s ním stále, stále, stále. Joži je strašne ukecaný. Tá hodinka ticha, keď spí a len jemne odfukuje, je divná, ale vítaná. Nikdy ma však neprestane udivovať, aké sú tie detiská dokonalé. Skoro som sa rozplakala, keď sme boli na pieskovisku a akýsi mladý otecko mi začal chváliť svoju od Jožka o mesiac mladšiu dcérku, ako vie zahrať, že dávkuje kečup. Len som sa pousmiala a nechcela som ho ponížiť tým, čo vie a čo nevie Joži. Malá takmer vôbec nerozprávala, starý mi ju zavesil na krk a a utekal si zapáliť. Strašne mi prišlo smutno, že niekto tak podceňuje svoje dieťa. Že ho nenechá rozvíjať sa tak, ako by si zaslúžilo.Pretože sám by ešte potreboval tak trochu porozvíjať.
Čo ma na deťoch nikdy neprestane fascinovať, sú tie nádherné iskričky v očiach, ku ktorým toho vôbec netreba veľa; štrngot kľúčov znamená mamku vracajúcu sa z práce, zanechanie všetkej predošlej činnosti a šprint po pusu a objatie, po nadšené rozprávanie o tom, kde bol a čo robil. Decká v školskej družine, v ktorej by sa najradšej ostal celý deň hrať. Veľká kosačka na tráve pred barákom či lienka na mojom prste.
Medzi najväčšiu srandu pre mňa rozhodne patrilo lúštenie toho, po čom dítko vlastne túži a ako to vyjadruje. Zistiť, že kanga je traktor, Ňaňa je Laura či onkoje v zadku ječistá panika výzva urýchlene utekať po nočník, skutočne pomáha aj pri ostatnej medziľudskej komunikácii; ak sa hovorí, že nemému decku ani vlastná mať nerozumie, tak je skvelé mať také decko, ktoré si aj na banálne veci vytvorí vlastný slovník. A keď dospeje do štádia, že si z toho robí srandu spolu s vami, tak je to viac ako perfektné.
Trpezlivosť. Ak mi na výtvarke naša učiteľka Monika W. vravievala, že som veľmi trpezlivá osoba a "nechávam všetky tvorivé procesy dozrieť",tak ma Joži naučil, že táto bizarná začiatočnícka trpezlivosť absolútne nestačí. Treba mať nervy jak zo železa, keď polhodinu stojíte pred výkladom a čumíte na plyšového Rušňa Tomáša, keď neviete vypadnúť ani po troch hodinách z ihriska, lebo práve teraz sa kolotoč točí tou najvhodnejšou rýchlosťou či trpezlivosť, keď si sadne na chodník, lebo "oddychuje" a nechce sa pohnúť ani nechať niesť na rukách. Božskú trpezlivosť treba mať, ale tá sa učí za pochodu. A nikdy nebude dokonalá.
Digitalizácia spoločnosti nie je ideálnou cestou, ale pomáha.Kurevsky. Pozrite, všetci vieme, čo sa stáva s deťmi, ktoré celý deň len čumia na telku (a teraz nevravím o tých popolníkoch, ktoré, chúďatká, nosia už od mala). Avšak to, že decku, ktoré hodinu neviete utíšiť, pustíte nachvíľku prasa Peppa a harmónia je späť, je na nezaplatenie. Merci, za to, že si.
Deti sú tou najlepšou antikoncepciou. Prepáčte, teraz to možno vyznie trošku kruto, ale naozaj je to tak. Keď sa raz stanem ministerkou školstva, určite zavediem Rodinnú výchovu a tá bude teda oveľa dôležitejšia, ako výchova sexuálna. No fakt. Tie decká budú po jednom, budú mať tak pätnásť, šestnásť rokov a na celý deň dostanú malé dieťa (pod dozorom veľkého brata, samozrejme). Myslím, že títo tínedžeri si hneď rozmyslia svoje experimenty na poli sexuality, lebo zažijú deti v ich najčistejšej forme: nasraté, posraté, ale aj anjelsky sladké. Hh. Takže sa, prirodzene, budú striedať materinské/ otcovské pudy s chuťou zasvätiť svoj život kariére/ osamelým psíkom a podobným veciam. Rovnako ako u mňa.
Keď tak nad tým rozmýšľam, naozaj som sa musela zmeniť- a to nielen v tom, že som vedela racionálne zhodnotiť, koľko deci vína si môžem pred pracovným dňom s krpcom dať či kedy mám vstávať, aby som dorazila tak, aby neter nemeškala do školy, švagor do práce a aby bol život v dokonalej symbióze. Joži mi ukázal zhruba tisíc odtieňov lásky, z ktorých som poznala tak tri; niektoré spojené s veľkou námahou, iné získavané ľahšie, ako keď lúsknete prstom. A toto mu, králkovi, nikdy nezabudnem.
Keď mi na hodine španielskej syntaxe cinkla správa, že mojej sestre Katke sa narodil chlapček, zastavilo sa mi srdce. Bola streda a v stredy som mávala dvojhodinové okno, cez ktoré som ku Kati chodievala na obed a na kávu, pokecať a poohovárať.
Keď mal malý skoro rok a pol, raz pri káve sestra nadhodila, či by som sa nechcela oňho chodiť starať, lebo rozmýľala o čiastočnom úväzku. Povedala som, že o tom porozmýšľam. Človek, ktorý má piatich súrodencov a skúsenosti s občasným strážením cudzích faganov musí minimálne vedieť, ako udržať dieťa pri živote, ako ho zabaviť, podplatiť, utíšiť či primäť k spolupráci. Bola som trochu vydesená, ale skôr aj unesená z toho dokonalého polovičného úsmevu, ktorý sa mužské pokolenie učí vari už od perinky a tak som na to kývla. Okrem toho som si povedala, že máme s Kaťou približne rovnakú výchovu (mladše deti rodičia bijú menej, lebo už vedia, že to nikam nevedie-,) a podobný pohľad na svet a že na mňa ona s Luciou nikdy nezanevreli, aj keď som sa im pravidelne hrabala vo veciach.
Kaťa mi láskavo vypracovala Manuál na použitie Jožka (neklamem, stále ho mám uložený) a tak sme to spolu začali ťahať a ja som sa začala učiť od malého majstra, ako nepriviesť do hysáku seba ani jeho a udržať naše vitálne funkcie v optimálnom stave. Hneď zo začiatku som zistila, že úplne najlepšie je chodiť na ihrisko skoro ráno, keď tam ešte nikto nie je, pretože aspoň sme sa takto vždy vyhli premotivovaným matkám a otcom. Viete, to sú takí tí rodičia, čo majú všetko z modrého koníka alebo iných overených webov typu mimibazár, ktorí sa slniečkovo usmievajú, keď ich decko trieska to vaše lopatkou po hlave a len mu povedia zlatiiii, nieeee, pekne sa hrajkáme s lopatkou, pretože čítali na nejakom blogu, že na dieťa sa má vždy mierne, aby z neho vyrástol pokojný a vyrovnaný človek a vy ste na pokraji nervového zrútenia, lebo viete, že deti majú tú fontanelu, či ako a bojíte sa, že neostane na svojom mieste a zdeformuje mu to hlavu a budú ho ukazovať v cirkuse do konca života a bude to vaša chyba. Okrem toho títo rodičia zvyknú používať mamičkovský plurál a v stave nedostatku spánku sa vám napríklad môže zdať, že sa zaujímajú aj o vás, keď sa pýtajú, koľko máte zúbkov, koľko máte mesiačikov, kedy ste si prvýkrát sadli a podobne. Skôr než začnete násobiť svoj vek krát dvanásť a prirátavať ten detský, čo vás len utvrdí v tom, že matematika je ťažká veda, sa radšej dvihnite a politicky korektne sa ospravedlňte, že musíte ísť. Verte mi, to je ten najlepší spôsob. Naučila som sa tento typ rodičov nesúdiť, ja sama neviem, čo so mnou spravia hormóny a či tiež v budúcnosti nebudem s nadšením hodinu rozprávať o kvalite stolice svojho dieťaťa (prosím, Bože, prosím, nie), ale zatiaľ..zatiaľ na to nemám žalúdok.
S dieťaťom sa nedá mať fixný plán. Väčšinou naozaj nie. Ochota spolupracovať, keď si chcete ísť do mesta po knihy či zaplatiť dovolenku, závisí od konštelácie hviezd, dobrej nálady, dostatku spánku a iných faktorov, ktoré neovplyvníte. Náš Jožko však miluje vozenie sa v električke a autobusoch, takže ja som takmer vždy mala vyhraté. Hneď ráno sa pýtal na šiši a neskôr na električku a naučil ma, že keď mu strčím do ruky termix či fornetti, nechá ma pokojne nakúpiť v drogérke a ešte aj bude mať z toho cukru dobrú náladu, bude pekne pozorovať, čo sa vonku deje, tešiť sa, keď uvidí Dunaj a Ufo a usmievať sa na osamelých starých ľudí. Po čase sa dokonca sám začal pýtať, aby sme sa išli pozrieť na knižky a nie vždy som mala to srdce povedať mu nie, lebo sme len ľudia a knihy sú knihy. Takže nie ma naučil povedať len tak čiastočne, ale kto by odolal tým pekným očičkám .)
Raz som malého vytiahla do školy, lebo som potrebovala zapísať známky do indexu. Nechcelo sa mu, ale termix to vyriešil. S malou dušičkou som zaklopala na kabinet profesora, ktorý mal mať konzultačky až o dve hodiny, ale ja som vedela, že vtedy to nestihnem. "Viete, to by som ani nemal, lebo konzultačné hodiny mám až o druhej, ale keď vidím malého, som úplne odzbrojený.." Už Mária Terézia vedela, že riešiť veci s deckom na rukách sa oplatí!
S tým súvisí ďalšia vec, ktorú som vďaka krpcovi pochopila, a to, že každé dieťa je to najlepšie, najkrajšie a najúžasnejšie, skrátka hotový génius. Poviem to ja o svojom synovcovi, o svojej neteri či o svojej pubertálnej sestre a povie (a snaží sa mi to patrične dokázať) matka či otec na ihrisku. A ja si možno pomyslím svoje a oni tiež, ale viem, že všetci máme pravdu. Deti sú dokonalé..najmä, keď sa spokojne hrajú samy.) Dieťa je silný jedinec a nie vždy ma potrebuje, tak sa mu nebudem pchať. Ale vážne. Keď ma Joži poslal, že mám ísť preč a že ma nechce, tak som si išla spraviť kávu a poslušne som si sadla do bezpečnej vzdialenosti a povedala som mu, že si ho nevšímam, že si robím svoje. Jasné, že som pozerala, či dýcha, nestrká prsty do zástrčky a tak, ale aj fascinovane obdivovala jeho samostatnosť. Všetci máme svoje introvertné chvíľky. Vďakabohu za ne!
Viete, čo si myslím o Murphyho zákonoch? Že sa všetky stávajú mne. Mám rovno jeden jožkovský, strašne neobľúbený: keď sa dá zaspať v autobuse jednu jedinú zastávku pred tou našou, prečo to nevyužiť? Vliecť desaťkilové spiace dieťa stometrovú vzdialenosť pre mňa vždy predstavovalo hotovú krížovú cestu; zdalo sa mi, že vlečiem päťdesiatkilové vrece zemiakov, že vzdialenosť bytovky sa neustále zväčšuje, že spadnem na zem a zabijem seba aj krpca, že tá hlava mu tak lingá naschvál, že je iba v mikrospánku a nárokom sebou myká z jednej strany na druhú, že keď pred blokom vylovím z kabelky kľúče, zvládnem odomknúť, podržať dvere a narvať ho do výťahu, tak teatrálne zvolám, že som všetkých veľmi milovala a vypustím dušu. Párkrát som sa ešte ako mladá sprostá au pair v zácviku dopustila tej fatálnej chyby, že som ho na gauči začala vyzliekať a bolo po celej námahe.
Keď starší súrodenec zavelí, ktokoľvek je v prdeli. Mať súrodenca je vlastne jednou z najlepších vecí, aké sa človeku môžu stať. No naozaj. Súrodenec je tým najlepším učiteľom boja o prežitie; láskavo vás učí prehrávať, plniť všetky jeho rozmary, vyjednávať, mať ostré lakte, spolupracovať, ale aj ľúbiť, ochraňovať a xyz ďalších vecí. S Jožim sme chodievali po Lauru, jeho staršiu sestru, do školy. Ak by sa dalo povedať, že som preňho autoritou, s neterou, od ktorej som staršia o štrnásť rokov, to až také ľahké nie je. Keď je Laura len so mnou, počúva ma a radšej ako do predraženej cukrárne so mnou ide piecť muffiny na intrák a páči sa jej to a je pre ňu zážitok aj to, keď len pozeráme rozprávky, ktoré sme videli už stokrát a tlačíme do hlavy rožky s arašidovým maslom. Laura však, ako ktorýkoľvek iný starší súrodenec, rada využíva svoje postavenie. Keď ja poviem, že má ísť krpec pomalšie, ona s ním uteká. Keď na ňu vrieskam, ona sa smeje. Keď sa jej vyhrážam, že to poviem mame a tá na ňu bude kričať ako na sirotu, s anjelským výrazom na tvári mykne plecom a povie "Povedz, vkľude." Keď kričím, že šéfka som tu ja, tak nech ma počúvajú, má ma v paži. Niekedy. Lebo čo je vreskot mladej tetky oproti súrodeneckej symbióze duší?
Ja som nikdy nebola na športy. Zvládam len plávanie a to mám aj vážne rada, ale skutočne nechápem, ako sa ľuďom môžu z tela vyplavovať endorfíny, keď bežia a funia a spotení si myslia, že život je krásny a tak. Ale Joži ma naučil, že ak zakričí "cikaaaať!", utekám jak Usain Bolt po šerbeľ a je mi jedno, či zakopnem alebo sa dokaličím naveky. S týmto sa nesranduje, s týmto naozaj nie.
Keď vám nechce dať pusu, ukradnite si ju. Potom si ju ukradne aj dítko a máte vyhraté. Joži mi prestal dávať pusy, odkedy som k nemu nastúpila do služby. Začal mi však prejavovať svoju lásku inak; robil mi pri obede lietadielko do úst, hovoril mi, že ma ľúbi, usmieval sa, pritúlil sa, nechal ma pohojdať ho, nechal ma vyfúkať mu nos, učiť ho kraviny po španielsky, púšťať mu sertaneju a ešte aj do nej kvalitne kvíliť, tancovať na latino namiesto Mira Jaroša (hovorila som už, aká som na seba hrdá, že som ho od neho odnaučila? Prosím vás, toto je viac ako najviac.) Toto sú také okamihy, pri ktorých aj antisentimentálna osoba typu ja je celá roztopená.
Dieťa nie je blbé. Na svoju obranu môžem povedať, že ja to už viem odpradávna, vlastne odkedy sa narodila moja mladšia sestra. Neznášam, keď niekto na decko šušle, rozpráva s ním v tretej osobe a robí z neho blbca. Nie je nutné s dvojročným dieťaťom rozoberať nesmrteľnosť chrobáka, ale dávkovať mu informácie postupne a primerane veku. A rozprávať sa s ním stále, stále, stále. Joži je strašne ukecaný. Tá hodinka ticha, keď spí a len jemne odfukuje, je divná, ale vítaná. Nikdy ma však neprestane udivovať, aké sú tie detiská dokonalé. Skoro som sa rozplakala, keď sme boli na pieskovisku a akýsi mladý otecko mi začal chváliť svoju od Jožka o mesiac mladšiu dcérku, ako vie zahrať, že dávkuje kečup. Len som sa pousmiala a nechcela som ho ponížiť tým, čo vie a čo nevie Joži. Malá takmer vôbec nerozprávala, starý mi ju zavesil na krk a a utekal si zapáliť. Strašne mi prišlo smutno, že niekto tak podceňuje svoje dieťa. Že ho nenechá rozvíjať sa tak, ako by si zaslúžilo.
Čo ma na deťoch nikdy neprestane fascinovať, sú tie nádherné iskričky v očiach, ku ktorým toho vôbec netreba veľa; štrngot kľúčov znamená mamku vracajúcu sa z práce, zanechanie všetkej predošlej činnosti a šprint po pusu a objatie, po nadšené rozprávanie o tom, kde bol a čo robil. Decká v školskej družine, v ktorej by sa najradšej ostal celý deň hrať. Veľká kosačka na tráve pred barákom či lienka na mojom prste.
Medzi najväčšiu srandu pre mňa rozhodne patrilo lúštenie toho, po čom dítko vlastne túži a ako to vyjadruje. Zistiť, že kanga je traktor, Ňaňa je Laura či onkoje v zadku je
Trpezlivosť. Ak mi na výtvarke naša učiteľka Monika W. vravievala, že som veľmi trpezlivá osoba a "nechávam všetky tvorivé procesy dozrieť",tak ma Joži naučil, že táto bizarná začiatočnícka trpezlivosť absolútne nestačí. Treba mať nervy jak zo železa, keď polhodinu stojíte pred výkladom a čumíte na plyšového Rušňa Tomáša, keď neviete vypadnúť ani po troch hodinách z ihriska, lebo práve teraz sa kolotoč točí tou najvhodnejšou rýchlosťou či trpezlivosť, keď si sadne na chodník, lebo "oddychuje" a nechce sa pohnúť ani nechať niesť na rukách. Božskú trpezlivosť treba mať, ale tá sa učí za pochodu. A nikdy nebude dokonalá.
Digitalizácia spoločnosti nie je ideálnou cestou, ale pomáha.
Deti sú tou najlepšou antikoncepciou. Prepáčte, teraz to možno vyznie trošku kruto, ale naozaj je to tak. Keď sa raz stanem ministerkou školstva, určite zavediem Rodinnú výchovu a tá bude teda oveľa dôležitejšia, ako výchova sexuálna. No fakt. Tie decká budú po jednom, budú mať tak pätnásť, šestnásť rokov a na celý deň dostanú malé dieťa (pod dozorom veľkého brata, samozrejme). Myslím, že títo tínedžeri si hneď rozmyslia svoje experimenty na poli sexuality, lebo zažijú deti v ich najčistejšej forme: nasraté, posraté, ale aj anjelsky sladké. Hh. Takže sa, prirodzene, budú striedať materinské/ otcovské pudy s chuťou zasvätiť svoj život kariére/ osamelým psíkom a podobným veciam. Rovnako ako u mňa.
Keď tak nad tým rozmýšľam, naozaj som sa musela zmeniť- a to nielen v tom, že som vedela racionálne zhodnotiť, koľko deci vína si môžem pred pracovným dňom s krpcom dať či kedy mám vstávať, aby som dorazila tak, aby neter nemeškala do školy, švagor do práce a aby bol život v dokonalej symbióze. Joži mi ukázal zhruba tisíc odtieňov lásky, z ktorých som poznala tak tri; niektoré spojené s veľkou námahou, iné získavané ľahšie, ako keď lúsknete prstom. A toto mu, králkovi, nikdy nezabudnem.
super, len tak ďalej (s písaním..)!
OdpovedaťOdstrániťĎakujem! :)
Odstrániť