Nedávno som vstala a už na mňa vyskočilo zo desať hashtagov, všetky hovoria to isté, každý má doma sedieť na riti, ďalšie fotečky a príspevky nielen mileniálov pojednávajú o dôležitosti rúška a jeho správneho slovenského skloňovania- je neodpustiteľné pripúšťať do slovenčiny bohemizmy (ale hrúbku spraviť môžete, to je iný prípad). Nebudem hovoriť o tom, ako ma to už celé
serie, lebo som o tom hovoriť nechcela, poznamenám už iba, že človek občas nevie, či by pomohla kombinácia konskej dávky xanaxu a boxovací mech zavesený tak, aby naň dočiahol ohľadom celej tej zúfalej situácie, o ktorej snáď raz budeme vykladať vnúčatám.
Viete, čo je podľa mňa ale horšie ako vírusy, chrípky, pohlavné choroby a iné? To, aké sme ohrozené celoživotne, nielen pár mesiacov kýchaním, smrkaním a podávaním si rúk.
Pár mesiacov dozadu, konkrétne v novembri, sa stala ohavná vražda mladej učiteľky. Štyri mesiace potom sa akoby zľahla zem po celom prípade, občas ho pripomenie už len bulvárny denník, keď má slabé čísla. Pri rýchlosti našich policajných orgánov sa zdá, že prípad sa (ak vôbec) vyrieši najskôr možno o dva roky, ako to bolo aj v prípade vraždy novinára a jeho snúbenice.
Pár dní po zverejnení prípadu mi z viacerých strán prišiel hoax, o ktorom sme vtedy nevedeli, že to je hoax -, ktorý nás upozorňoval na psychopata, čo sa pohybuje po hlavnom meste a podobným spôsobom ubližuje ženám. Pamätám si na tú bezmocnosť, na zúfalé "hladkanie" slzáka vo vrecku, keď som chodievala nielen večernými ulicami sama, na hrôzu, keď som si predstavila, že také veci sa nedejú len v Texaskom masakri motorovou pílou.. Kolektívnu paniku sme si predávali ďalej, až kým sme nezistili, že to bol výmysel a nezačali sa jedovať, ktorá hyena také niečo vymyslí a úmyselne zaseje strach nielen v ženách, ale aj v ich partneroch, otcoch, kamarátoch..
Od malička nás upozorňujú, aby sme nebrali cukríky od cudzích ujov a tiet, aby sme po tme nebehali po sídlisku, nenastupovali s cudzími do auta.. Skrátka, aby sme sa vyhýbali grimmovským vlkom, čo vari odnepamäti na nás striehnu a občas aj zaútočia, niekedy slovne, inokedy, bohužiaľ, aj fyzicky. Vyhýbame sa sexistickým narážkam v krčmách, vlakoch či autobusoch a v drvivej väčšine prípadov sme na ne samy, pretože sa nás nikto nezastane a nezmierni naše utrpenie.
Fotíme sa s rúškami na spotených papuliach, píšeme, ako ostávame doma, ale neregistrujeme pravidelné bitky od susedov pod nami. Úzkostlivo dezinfikujeme kľučky a nadávame na ľudí, čo behajú na hrádzi. A akosi sme zabudli na to, že vírus pominie. Že onedlho sa nás naše potomstvo bude pýtať, či je to nejaké vtipné slovíčko v esperante. Ale útoky na ženy, ohrozený a ničím a nikým nechránený druh, tie tu ostanú navždy.
serie, lebo som o tom hovoriť nechcela, poznamenám už iba, že človek občas nevie, či by pomohla kombinácia konskej dávky xanaxu a boxovací mech zavesený tak, aby naň dočiahol ohľadom celej tej zúfalej situácie, o ktorej snáď raz budeme vykladať vnúčatám.
Viete, čo je podľa mňa ale horšie ako vírusy, chrípky, pohlavné choroby a iné? To, aké sme ohrozené celoživotne, nielen pár mesiacov kýchaním, smrkaním a podávaním si rúk.
Pár mesiacov dozadu, konkrétne v novembri, sa stala ohavná vražda mladej učiteľky. Štyri mesiace potom sa akoby zľahla zem po celom prípade, občas ho pripomenie už len bulvárny denník, keď má slabé čísla. Pri rýchlosti našich policajných orgánov sa zdá, že prípad sa (ak vôbec) vyrieši najskôr možno o dva roky, ako to bolo aj v prípade vraždy novinára a jeho snúbenice.
Pár dní po zverejnení prípadu mi z viacerých strán prišiel hoax, o ktorom sme vtedy nevedeli, že to je hoax -, ktorý nás upozorňoval na psychopata, čo sa pohybuje po hlavnom meste a podobným spôsobom ubližuje ženám. Pamätám si na tú bezmocnosť, na zúfalé "hladkanie" slzáka vo vrecku, keď som chodievala nielen večernými ulicami sama, na hrôzu, keď som si predstavila, že také veci sa nedejú len v Texaskom masakri motorovou pílou.. Kolektívnu paniku sme si predávali ďalej, až kým sme nezistili, že to bol výmysel a nezačali sa jedovať, ktorá hyena také niečo vymyslí a úmyselne zaseje strach nielen v ženách, ale aj v ich partneroch, otcoch, kamarátoch..
Od malička nás upozorňujú, aby sme nebrali cukríky od cudzích ujov a tiet, aby sme po tme nebehali po sídlisku, nenastupovali s cudzími do auta.. Skrátka, aby sme sa vyhýbali grimmovským vlkom, čo vari odnepamäti na nás striehnu a občas aj zaútočia, niekedy slovne, inokedy, bohužiaľ, aj fyzicky. Vyhýbame sa sexistickým narážkam v krčmách, vlakoch či autobusoch a v drvivej väčšine prípadov sme na ne samy, pretože sa nás nikto nezastane a nezmierni naše utrpenie.
Fotíme sa s rúškami na spotených papuliach, píšeme, ako ostávame doma, ale neregistrujeme pravidelné bitky od susedov pod nami. Úzkostlivo dezinfikujeme kľučky a nadávame na ľudí, čo behajú na hrádzi. A akosi sme zabudli na to, že vírus pominie. Že onedlho sa nás naše potomstvo bude pýtať, či je to nejaké vtipné slovíčko v esperante. Ale útoky na ženy, ohrozený a ničím a nikým nechránený druh, tie tu ostanú navždy.
Komentáre
Zverejnenie komentára