Randenie po 25ke je také, že...

 Ak poznáte Sex v meste, možno si pamätáte na časť, čo sa volala Obludárium. V Obludáriu sa Carrie a jej kamošky stretávali s tým najväčším bizárom, aký kedy na Manhattane existoval; boli to týpkovia so zvláštnymi záľubami a zvykmi a u niektorých tieto ich zvyky vyplávali na povrch hneď na začiatku, u iných zase časom. Každá zo štvorice kamošiek po takýchto skúsenostiach v kútiku duše rozmýšľala nad zmenou svojej sexuálnej orientácie a všetky si dali na čas od randenia pauzu. 

Asi polroka dozadu sa ma moje decká v škole opýtali, či niekoho mám a ja som na to odpovedala, že chvalabohu nie, lebo v poslednej dobe randím len s členmi Klubu pokročilej mentálnej akrobacie. Deckám to prišlo vtipné, mne až tak nie, povedala som im, že také je, hold, randenie po dvadsaťpäťke a ony na to: "Och, také je aj po pätnástke, neboj!" To som už ďalej nekomentovala, lebo sa mi zdalo, že exotika na poli ľúbostného života je viditeľnejšia naozaj v tom mojom vekovom období, ale čo ja viem, pätnásť som mala už dávno. 

Po ukončení dlhodobého vážneho vzťahu pred rokom som sa rozhodla, že si dám na istý čas s láskou pokoj; peniaze na to, aby som išla vyplakávať a meditovať do Indie som nemala, preto sa mojou lowcostovou verziou stali pravidelné seansy s kamarátkami, s ktorými sa dá nasmiať aj popixľovať na všetko, avšak po čase som prišla na to, že mi trošku chýba také to šteklenie v bruchu, také to nakydanie pollitra voňavky predtým, ako ideš s ním von, také to trápne ticho, čo občas na randíčkach býva, také to niečo, keď sa na niekoho tešíš jak na darčeky od Ježiška a tak, chápeme sa. 

A tak som začala zase trochu randiť a dostala som sa k rôznym výkvetom KPMA. A boli to zážitky veselé aj boľavé, bolo aj kopec srandy, aj kopec wtf momentov. Nebudem do detailov rozoberať všetko, však GDPR a podobné srandy, ale musím povedať, že najviac z toho všetkého ma pobavil týpek, čo mi poslal fotku, ako sa kúpal so svojím synom. Čožé, Romáán? Na toto sa dnes balia dievčatá, že niekomu pošleš fotku, ako si vo vani s retázou na krku a so svojím dvojročným synom? 

 Chalan to bol svojský, išli sme raz takto na varené víno k jazeru a spustil; v priebehu polhodiny som sa dozvedela všetky dôležité momenty od jeho piatych narodenín až po to, čo raňajkoval, dokonca aj to, že mu dvakrát zobrali vodičák kvôli chľastu za volantom. Po polhodine sa trochu zháčil a povedal mi, že som akosi ticho, nejaká som zakríknutá a vzápätí sa opýtal, čo učím (vravela som mu to asi týždeň predtým). Keď sme sa videli znova, bol Silvester a bola u mňa kamoška. Pýtal sa ma, kde sme sa spoznali a ja, že na výške, že sme boli spolužiačky. Povedala som mu, že pracuje na zákazníckej podpore pre španielsky a portugalský trh v nemenovanej textilnej firme. Na druhý deň ráno sme sedeli všetci traja na balkóne a pili sme kávu. Opýtal sa kamošky: "Gabi, a ty čo robíš v sklade? Balíš ponožky či trencle??" Gabika so smiechom odpovedala, že trencle. Táto hláška sa stala ikonickou, milujem každú sekundu tej chvíle, ale o to menej poznanie, že aj to málo, čo ma nechal povedať (a to sa mne obvykle huba nezavrie), pustil jedným uchom dnu a druhým von! 

Okrem týpkov, čo ľúbia rozprávať sami o sebe, chváliť sa a nedať priestor spolurandiacej k vedeniu inteligentného dialógu je mojou veľmi obľúbenou kategóriou skupina mužov, ktorí preferujú kamarátstva s výhodami; z niektorých to vylezie hneď na začiatku, z iných po pár podarených stretnutiach, kedy sa spolurandiaca začne namotávať. Napríklad taký jeden Cudzinec, s ktorým som bola asi dvakrát von. Išli sme na kávu, bim, prechádzka, dokonalé rande jak vystrihnuté z filmu od starej dobrej Rosamunde P., veľa rečí zabalených do cukrovej vaty a ach, ešte akej sladkej!!! Potom ďalšie rande hneď na druhý deň, srdce bije ako splašené, kilo voňavky, veľa úsmevov a tak a tá hnusná veta, že ja by som chcel byť s tebou kamarát, taký špeciálny kamarát. Ahahahahahahahaha, tak toto si strč niekam. Toto je mentálna deformácia, ktorú ja nedokážem pochopiť; vedomie, že sa vyše tridsaťročný muž nechce viazať, chce si len užívať bez akejkoľvek (citovej) zodpovednosti skoro ako zvieratko, je na zaplakanie. A, bohužiaľ, tento typ vzťahov v poslednej dobe úplne prekvitá našou spoločnosťou a ten, kto s ním nesúhlasí, je považovaný za nemodernú osobu z doby kamennej. 

Osobitnou kategóriou sú tiež muži, s ktorými randíš a potom ťa tzv. "ghostnú", teda vytratia sa bez toho, aby ti vysvetlili, čo ich náhle zmiznutie zapríčinilo. Napríklad s niekým chodíš von, píšete si, chémia tam je a myslíš si, že je to na dobrej ceste, keď zrazu bum, z ničoho nič si ťa na sociálnych sieťach zablokuje alebo sa proste prestane ozývať. A to sa javil ako normálny muž bez defektov, ale pritom vysvitne, že sa nevie normálne vymáčknuť, že nemá záujem. A ten pocit, že nevieš, čo si dosrala, ako si to dosrala a či si vôbec niečo dosrala, je oveľa horší ako egotripy u iných skupín baličov.

Na mňa letia naozaj len členovia KPMA a starí dedovia, mám taký pocit. Dneska sme sa tak o tom bavili s kamarátom a ja som mu predstavila svoju teóriu, že človek stretne 150 debilov, aby bol ten stopäťdesiaty prvý normálny. Sama by som tomu chcela veriť trochu viac, ako tomu verím, ale iskierka nádeje vo mne stále nevyhasla. Svoje historky z randení po dvadsaťpäťke si starostlivo uchovávam v hlave a teším sa, ako ich raz budem rozprávať vnúčatám (alebo ak aj nie vnúčatám, tak hocikomu, koho v mhdčke najprv zdrbem, nech mi uvoľní moje obľúbené miesto). Jasné, všetci máme svoje muchy a všetci sme svojím spôsobom divní, ale občas sa mi zdá, že pri tých expertoch, s ktorými randíme dnes my, dnešné škôlkarky o pätnásť rokov nebudú mať s kým randiť už vôbec, pretože budú mať ostrejšie lakte a menšiu trpezlivosť ako my. 

Nedávno som u jednej baby čítala zoznam jej členov KPMA, s ktorými po vážnom vzťahu chodila. Bol to slušný nárez aj na mňa, čo síce nerandím 24/7, ale veľa (ne)slušných historiek počúvam z každej strany. Tak napríklad jeden chalan sa jej akosi zabudol zmieniť, že je už päť rokov závislý na pervitíne. Život je príliš krátky; zatiaľ som nerandila s nikým, kto by mi zabudol oznámiť, že už päť rokov fičí na perníku, ale mám to v pláne!