Školský klub detí alebo čo mi nikto nikdy nepovedal o deťoch

 Daj si pozor na želania, hovorí názov akejsi motivačnej knihy a vravím to aj ja. Chcela som dieťa - jedno biologické alebo adoptívne a dostala som vyše dvadsať cudzích.

 Myslela som si, že som majsterka sveta, lebo človek, čo má piatich súrodencov, čo-to odopatrované aj u ich detí a skúsenosti s učením aj asistovaním puberťákom si myslí, že je ohľadom detí naozaj profík, ale hahahahah. Ako strašne som sa mýlila! Nikto mi nikdy nepovedal, že starostlivosť o deti v školskom klube zo mňa spraví ženu, čo celý deň zlatíčkuje a chodí spávať o pol desiatej, lebo po celom dni nevládze udržiavať inteligentnú dospelú konverzáciu. Nikto mi nikdy nepovedal, koľko také deti vo veku od šiestich do ôsmich rokov plačú; plačú kvôli ukradnutým pokémonom, kvôli vypadnutému zubu, kvôli tomu, že vypadli zo stoličkového tanca, z únavy, kvôli tomu, že chcú ostať vonku dlhšie či preto, že ste im práve držali desaťminútovú kázeň na tému Prečo druhá cé celý deň žaluje a prečo to musím počúvať práve ja. 

 Nikto mi nikdy nepovedal, že deti vo veku od šiestich do ôsmich rokov trpia selektívnou hluchotou. Teda, trpia. Myslím, že si ju skôr užívajú a v jej dôsledku poriadne trpia dospelí, ktorí sa o ne starajú.  Deti výborne počujú na vzdialenosť päťdesiatich metrov, keď sa s kolegyňou rozprávate o tom, čo budete robiť cez víkend, ale na váš krik, že si majú umyť ruky reagujú až vtedy, keď dosiahne takú intenzitu, za akú by sa nemusela hanbiť ani svorka paviánov. Počas prvého dňa v družine som si spomenula na to, ako si od nás vyžadovala pozornosť moja učiteľka z prvého stupňa; pokojne dvihla ruku a čakala, kým sa neupokojíme a nevšimneme si ju. Myslím, že si občas aj tak trošku ponaťahovala prsty, roztvárala ich a opäť zatvárala. Na nás to vtedy platilo (alebo je to len môj spomienkový optimizmus?), ale tie moje krakenčatá to zatiaľ úspešne ignorujú.

 Nikto mi nikdy nepovedal, že aj tí najväčší rebeli sa budú chcieť objímať, budú ma chytať za ruku a častovať ma rôznymi superlatívami. Nebola som pripravená na takú mieru zásahov do môjho osobného priestoru, ktorý si obvykle strážim a dotyky od cudzích ľudí mi vadia, ale pomaly si začínam zvykať na pripovidku nikdy nie si sama, v preklade nikdy nemáš viac ako desať centimetrov osobného priestoru a ak ich máš, kúp si falat torty a po práci si buchni fľašu šampanského. Svoje prvé (a dúfam, že posledné) vši som oplakala v dvadsiatke, keď som sa vrátila zo Španielska, kde deti v štyridsiatich stupňoch nosili moje mikiny, vozili sa na mne ako na koni, objímali sme sa a kamošili, akoby sme sa poznali roky, boli to také brutálne kontaktné malé deti. Niečo mi hovorí, že kontaktnosť týchto mojich detí mi raz prinesie ďalší plač nad hrebeňom s hustými zúbkami a drahým šampónom z reklamy, čo pozná každá mama školopovinného dieťaťa. 

 Nikto mi nikdy nepovedal, že sú dni, keď padám na hubu, len čo prídem do práce a sú dni, keď idem domov s úsmevom od ucha k uchu, šťastná z toho pretlaku lásky, dobra, radosti a prítomnosti tých neskazených malých dušičiek, čo každý deň dostávam. 

 Nikto mi nikdy nepovedal, že venovať sa puberťákom ako učiteľka a venovať sa provstupniarom ako vychovávateľka je taký obrovský rozdiel. Keď ráno učím gymnazistov, musím si dávať pozor, aby som sa s nimi nebavila v zdrobneninách. Puberťáci sú už takmer "hotoví ľudia", formujú sa a hľadajú, čo majú radi a čo ich baví. Obe skupiny sú citlivé a potrebujú vedenie dospelého, ale pri deťoch si musím dávať sakramentský pozor, aby som bola trpezlivejšia, aby som príliš nezovšeobecňovala a podporovala ich zmysel pre kolektív. 

 Nikto mi nikdy nepovedal, že nemám patent na deti, na ich nálady, postoje, potreby. Ale učím sa a moje chyby vyzerajú rovnako ako tie kone, čo prváčikovia píšu do písaniek a utekajú im z riadkov. Jedna prváčka mi minule pri hre na školu naťahala riadky a po mojich pokusoch, na ktoré som bola mimoriadne hrdá, vzala do ruky červenú farbičku, opravila mi chybné ťahy a láskavo mi povedala: "Pekne, ale tu ti trošku uleteli, pozri. Budeme viac trénovať." Tak teda budem trénovať.