Zásady slušného správania hovoria, že vulgarizmy v nadpisoch nie sú prijateľné a vlastne by nemali byť prijateľné ani v bežnej reči, ale snáď mi tento obrovský prehrešok odpustíte a prekusnete aj to "w"- musí byť zachovaná poľština, keďže sa ideme baviť o Holandsku. Hh.
Keď sa ma kamarát zhruba pred mesiacom opýtal, či by som s ním nešla zarábať ťažké prachy do Amsterdamu, neváhala som ani sekundu. Naozaj ma nelákala predstava muklovania kdesi v obchodnom centre za pokladňou, tak sme sa zbalili a išli. Viac ako 24 hodín na ceste znamená kvalitne otupené čuchové bunky, pretože po zhruba desiatich hodinách prestanete vnímať nožný odér a sústredíte sa na iné fyziologické javy, ako je napríklad spánok či šprint k hajzlom na benzínke.
Vybľutí po dlhej ceste sme sa ešte presunuli do agentúry s chlapíkom, ktorý s nami podpísal zmluvy a vysvetlil nám, o čo približne pôjde. Mňa hodili na housekeeping do nového portugalského hotela. Naivne som si myslela, že riaditeľovi prezradím, že viem trošku po portugalsky a urobím tam neskutočnú kariéru. Eeh..dodnes neviem, ktorý je majiteľ a hanbím sa jak pes, keď ho vidím.
Nemáš sa čoho báť, vravel kamarát. Len buď rýchla a bude dobre. Hahahaha. Vystresovaná som bola ozaj na sračky, vlastne ako vždy, keď sa mám socializovať v novom kolektíve a učiť sa s grambľavosťou sebe vlastnou nové veci.
Takže mi povedali, ako to chodí v päťhviezdičkovom hoteli. Hodili ma k staršej Rumunke, ktorá mi ukázala, ako si nachystať taký ten vozík, ktorý som dovtedy poznala len z amerických filmov. Pri pohľade na všetky tie periny, plachty, uteráky, kraviny z minibaru či nálepky na hajzlák (!) ma začala chytať panická ataka, ale vedela som, že sa nesmiem rozplakať, lebo mejkap som mala dobre spravený a v prvý deň sa predsa nereve, lebo to nepomáha ani v škole, ani nikde. V prvý deň sa treba tváriť blbo a prikyvovať, aby usúdili, že bude lepšie, ak bude vaše zaúčanie trvať dlhšie. Rumunka mi ukázala, ako prezliekať periny- hlavne king size sú úplne skvelé, úžasne sa s nimi manipuluje a najväčšia radosť je, keď si po prezlečení perín všimnete hoci len malú škvrnku a musíte to celé robiť odznova. Vtedy vám s najväčšou pravdepodobnosťou na sekundu prestane v žilách prúdiť krv a budete mať chuť so všetkýmjeb tresnúť o zem a ísť hladkať poníky do parku.
Periny sú pre mňa kapitola sama osebe aj po troch týždňoch. Naši poľskí supervízori mi málokedy povedia, že mám elegantske lôžko. Vlastne ma väčšinou pošlú posteľ skultúrniť, pretože v 5-hviezdičkových hoteloch sú na postele všetci úchyláci a musia vyzerať ako z katalógu IKEA pre náročných. Nemám rada ani ohromný zmysel pre poriadok návštevníkov hotela. To, že si zaplatíte dve stovky za noc s výhľadom na rieku Amstel neznamená, že vaša toaleta má vyzerať ako v staničnom pajzli po dvadsiatej druhej. Alebo sprcha. Dnes už nie je moderné striekať vodu na seba. Nie. Dnes sa strieka na sklo, lebo to vytvára pekné obrazce a teta upratovačka predsa má zázračné vodičky na odstránenie týchto dočasných a kruto spontánnych umeleckých diel.
Jo a tie kraviny, ktoré robia hotel hotelom. Uteráky. Pekne poskladať. Buď pedant, Marysia, ty to dokážeš. Nespresso v izbe a aj by som si spravila, ale sŕknuť by som si stihla tak raz. Vizitky na stôl, do kúpeľne, visačky do minibaru, tri koše na jednu izbu, putá na posteli, krvavé periny či hora použitých tehotenských testov, lebo niekto chce pomenovať svoje potenciálne dítko Amsterdam. A občas aj dobré tringelty a houseman, ktorý mi nosí plachty, aj keď nemusí a vždy málo času na izbu, príliš málo a reptajúce kolegyne, lebo už chcú ísť domov. M. povedala, že urobila za 7 hodín 31 izieb. Neviem, či check outy alebo normálne izby a koľkokrát musela meniť periny, ale toto je zlé. Veľmi zlé. Novodobá otrokárčina a tie deti a dospelí to nevnímajú. Vôbec. Drú ako kone, aby mohli podporovať rodiny, ale nevidia, ako to je nastavené. Že nie sme stroje, ale ľudia a naša práca je platená hodinovo a nie úkolovo a aj úkolovo by toto bolo nelegálne..
Všetci hovoria, že na check out (teda už voľnú izbu) máme mať ako housekeeperi 30 minút a na normálnu izbu pätnásť až dvadsať. Predstavte si izbu, ktorá vyzerá ako po výbuchu atómovej elektrárne. Potom si vezmite, koľko času na to tabuľkovo máte, zasmejte sa, dostaň7te sa do infarktového stavu, urobte to svojím tempom, ale dobre a čeľte kritike kolegýň a kolegov, ktorí sú vami vraj brzdení a vy vlastne ani neviete, prečo im to vadí, keďže takmer desať eur na hodinu sú prachy pekné a vás osobne teší, keď si môžete zarobiť viac.
Celé je to vlastne zvláštne, lebo na housekeepingu stretnete ľudí z celého sveta, ktorí si chcú zlepšiť svoju situáciu, svoj život. Snívajú o domoch so záhradkami, svadbách na zámkoch či o vlastnom podnájme. Niektorí sú tu roky, iní pár mesiacov, ale všetci do jedného zneužívaní agentúrami a zamestnávateľmi idúc až na dno svojich síl. Tu nestačí byť dobrý, tu treba byť robot, mať ruky zdraté od chemikálií, cez 15-minútovú pauzu ledva strčiť do úst jablko a vo voľných chvíľach snívať o návrate domov...
Ako sa hovorí, všetko má svoje pre a proti. Mojím proti je, že som síce nahovno upratovačka, ale do karát mi hrá, že v uniforme vyzerám celkom dobre a záchody čistím naozaj pekne. A že vďaka tejto robote môžem dať dvanásť eur za spiatočné metro na pláž, aj keď doma mi je ľúto dať desať z Bratislavy domov, keď mi vypredajú lístky zadarmo. Že sa učím veľa o ľuďoch, ich správaní a prehodnocujem svoj život a rozmýšľam, čo by bolo, ak by som nešla na vysokú a bola v takej situácii, ako sú moje koležanky (ľúbim to slovo) a kolegovia.
Amsterdam, mám sa fajn, ale dúfam, že okrem Prideu a Svetového boju proti AIDS sa začneš viac zaujímať o životy svojich zamestnancov. O ich problémy, starosti, radosti a hlavne lepšie pracovné podmienky! Aby si mal kto utierať zadky v tých predražených hoteloch, veď vieš.
Keď sa ma kamarát zhruba pred mesiacom opýtal, či by som s ním nešla zarábať ťažké prachy do Amsterdamu, neváhala som ani sekundu. Naozaj ma nelákala predstava muklovania kdesi v obchodnom centre za pokladňou, tak sme sa zbalili a išli. Viac ako 24 hodín na ceste znamená kvalitne otupené čuchové bunky, pretože po zhruba desiatich hodinách prestanete vnímať nožný odér a sústredíte sa na iné fyziologické javy, ako je napríklad spánok či šprint k hajzlom na benzínke.
Vybľutí po dlhej ceste sme sa ešte presunuli do agentúry s chlapíkom, ktorý s nami podpísal zmluvy a vysvetlil nám, o čo približne pôjde. Mňa hodili na housekeeping do nového portugalského hotela. Naivne som si myslela, že riaditeľovi prezradím, že viem trošku po portugalsky a urobím tam neskutočnú kariéru. Eeh..dodnes neviem, ktorý je majiteľ a hanbím sa jak pes, keď ho vidím.
Nemáš sa čoho báť, vravel kamarát. Len buď rýchla a bude dobre. Hahahaha. Vystresovaná som bola ozaj na sračky, vlastne ako vždy, keď sa mám socializovať v novom kolektíve a učiť sa s grambľavosťou sebe vlastnou nové veci.
Takže mi povedali, ako to chodí v päťhviezdičkovom hoteli. Hodili ma k staršej Rumunke, ktorá mi ukázala, ako si nachystať taký ten vozík, ktorý som dovtedy poznala len z amerických filmov. Pri pohľade na všetky tie periny, plachty, uteráky, kraviny z minibaru či nálepky na hajzlák (!) ma začala chytať panická ataka, ale vedela som, že sa nesmiem rozplakať, lebo mejkap som mala dobre spravený a v prvý deň sa predsa nereve, lebo to nepomáha ani v škole, ani nikde. V prvý deň sa treba tváriť blbo a prikyvovať, aby usúdili, že bude lepšie, ak bude vaše zaúčanie trvať dlhšie. Rumunka mi ukázala, ako prezliekať periny- hlavne king size sú úplne skvelé, úžasne sa s nimi manipuluje a najväčšia radosť je, keď si po prezlečení perín všimnete hoci len malú škvrnku a musíte to celé robiť odznova. Vtedy vám s najväčšou pravdepodobnosťou na sekundu prestane v žilách prúdiť krv a budete mať chuť so všetkým
Periny sú pre mňa kapitola sama osebe aj po troch týždňoch. Naši poľskí supervízori mi málokedy povedia, že mám elegantske lôžko. Vlastne ma väčšinou pošlú posteľ skultúrniť, pretože v 5-hviezdičkových hoteloch sú na postele všetci úchyláci a musia vyzerať ako z katalógu IKEA pre náročných. Nemám rada ani ohromný zmysel pre poriadok návštevníkov hotela. To, že si zaplatíte dve stovky za noc s výhľadom na rieku Amstel neznamená, že vaša toaleta má vyzerať ako v staničnom pajzli po dvadsiatej druhej. Alebo sprcha. Dnes už nie je moderné striekať vodu na seba. Nie. Dnes sa strieka na sklo, lebo to vytvára pekné obrazce a teta upratovačka predsa má zázračné vodičky na odstránenie týchto dočasných a kruto spontánnych umeleckých diel.
Jo a tie kraviny, ktoré robia hotel hotelom. Uteráky. Pekne poskladať. Buď pedant, Marysia, ty to dokážeš. Nespresso v izbe a aj by som si spravila, ale sŕknuť by som si stihla tak raz. Vizitky na stôl, do kúpeľne, visačky do minibaru, tri koše na jednu izbu, putá na posteli, krvavé periny či hora použitých tehotenských testov, lebo niekto chce pomenovať svoje potenciálne dítko Amsterdam. A občas aj dobré tringelty a houseman, ktorý mi nosí plachty, aj keď nemusí a vždy málo času na izbu, príliš málo a reptajúce kolegyne, lebo už chcú ísť domov. M. povedala, že urobila za 7 hodín 31 izieb. Neviem, či check outy alebo normálne izby a koľkokrát musela meniť periny, ale toto je zlé. Veľmi zlé. Novodobá otrokárčina a tie deti a dospelí to nevnímajú. Vôbec. Drú ako kone, aby mohli podporovať rodiny, ale nevidia, ako to je nastavené. Že nie sme stroje, ale ľudia a naša práca je platená hodinovo a nie úkolovo a aj úkolovo by toto bolo nelegálne..
Všetci hovoria, že na check out (teda už voľnú izbu) máme mať ako housekeeperi 30 minút a na normálnu izbu pätnásť až dvadsať. Predstavte si izbu, ktorá vyzerá ako po výbuchu atómovej elektrárne. Potom si vezmite, koľko času na to tabuľkovo máte, zasmejte sa, dostaň7te sa do infarktového stavu, urobte to svojím tempom, ale dobre a čeľte kritike kolegýň a kolegov, ktorí sú vami vraj brzdení a vy vlastne ani neviete, prečo im to vadí, keďže takmer desať eur na hodinu sú prachy pekné a vás osobne teší, keď si môžete zarobiť viac.
Celé je to vlastne zvláštne, lebo na housekeepingu stretnete ľudí z celého sveta, ktorí si chcú zlepšiť svoju situáciu, svoj život. Snívajú o domoch so záhradkami, svadbách na zámkoch či o vlastnom podnájme. Niektorí sú tu roky, iní pár mesiacov, ale všetci do jedného zneužívaní agentúrami a zamestnávateľmi idúc až na dno svojich síl. Tu nestačí byť dobrý, tu treba byť robot, mať ruky zdraté od chemikálií, cez 15-minútovú pauzu ledva strčiť do úst jablko a vo voľných chvíľach snívať o návrate domov...
Ako sa hovorí, všetko má svoje pre a proti. Mojím proti je, že som síce nahovno upratovačka, ale do karát mi hrá, že v uniforme vyzerám celkom dobre a záchody čistím naozaj pekne. A že vďaka tejto robote môžem dať dvanásť eur za spiatočné metro na pláž, aj keď doma mi je ľúto dať desať z Bratislavy domov, keď mi vypredajú lístky zadarmo. Že sa učím veľa o ľuďoch, ich správaní a prehodnocujem svoj život a rozmýšľam, čo by bolo, ak by som nešla na vysokú a bola v takej situácii, ako sú moje koležanky (ľúbim to slovo) a kolegovia.
Amsterdam, mám sa fajn, ale dúfam, že okrem Prideu a Svetového boju proti AIDS sa začneš viac zaujímať o životy svojich zamestnancov. O ich problémy, starosti, radosti a hlavne lepšie pracovné podmienky! Aby si mal kto utierať zadky v tých predražených hoteloch, veď vieš.
Komentáre
Zverejnenie komentára