"Slečna, a zľavičku by dať nešlo?" aka óda na prácu s ľuďmi

    Najťažším aspektom práce s ľuďmi sú rozhodne samotní ľudia. Úvahy o tom, kam sa vytratila elementárna ľudská slušnosť, snáď rozoberať ani nemusíme; kde nikdy slušnosť nebola, tam sa nemá kde (a ani čo) vypariť.  Brigádujem v jednom obchode s oblečením. Okrem oblečenia tu predávame aj doplnky do domácnosti a rôzne iné srandy. Obchod je to skutočne lacný, čo zákazníci u nás na východe náramne oceňujú. Minule si tak stojím za kasou, čipujem veci a blokujem tovar. Ťahám tretiu dvanástku za sebou, zatvárajú sa mi oči a v duchu si rátam sekundy do prestávky. Príde staršia pani, nablokujem jej tovar, pobalím jej ho do tašky a za moju dobre vykonanú prácu sa mi opäť raz dostane polliter hubovej polievky: „To akože nejde krajšie zabaliť?! Čo mi to tam tak hádžete? Slečna, tu nie sme na trhu, tak trochu kultúry do toho!“ Pozriem na jej kontúrku na zuboch, pousmejem sa, pomyslím si svoje o kultúre, v duchu ju pošlem kade-tade a z posledných síl nahodím letuškovský úsmev: „Pani, nehnevajte sa, ale nie je vôbec mojou povinnosťou vám to baliť. Balím vám to len preto, že mám málo ľudí a chcela som vám to trochu uľahčiť.“ Žena si frfle popod nos, schmatne tašku a uteká preč. Za ňou stojí chlapík a so zdvihnutým obočím to všetko pozoruje. Scénu nekomentuje, ale povzbudí ma úsmevom a popraje mi pekný deň. Spomeniem si, ako ma minule poslala dokelu ženská, ktorej som sa opýtala, či bude chcieť tašku. Neutrálny tón očakávajúci neutrálnu odpoveď. Jasné ako facka. Ženská mi odvrkla, či to má poniesť v jazyku.  Po takýchto milých epizódkach s ešte milšími ľuďmi mám akurát tak chuť zahrabať sa do piesku a ostať tam minimálne do Veľkej noci a konečne objaviť čaro Breathariánstva. Nedá mi nezamýšľať sa nad krivkou „normálnosti“ zákazníka; koľko nevychovaných osôb pripadá na jedného slušne vychovaného človeka, ktorý vie, čo chce, ale odkedy sa naučil rozprávať, vie o to pekne poprosiť a vaše úsilie oceniť?

      Spomínam si na dve Brazílčanky, ktoré u nás minule nakupovali. Počula som, že sa bavia nejak inak, ale až po hodnej chvíli mi došlo, že veď toto ty vlastne študuješ, ty trúbo! Ako prirodzene hanblivý človek som sa ich neopýtala, odkiaľ sú, ale cenu som im automaticky nadiktovala po portugalsky. Ženy vypúlili oči-aby sme si rozumeli, nie od úžasu nad mojou portugalčinou, ale nad tým, že ju vôbec na Slovensku počujú-, usmiali sa a pýtali sa ma, či rozprávam po portugalsky. Moja portugalčina stále znie viac ako španielčina s hotentótskym prízvukom, ale ten pocit, keď vám povedia, že ste prvá osoba na Slovensku, ktorá sa s nimi bavila po portugalsky, je na nezaplatenie. Alebo ľudia, ktorí prídu, slušne pozdravia a vtipkujú s vami o nákupných horúčkach svojej ženy/muža, predstierajúc vypuknutie talianskej hádky po príchode domov kvôli kúpe ďalších teplákov za štyri eurá.

  

      Veľa ľudí sa sťažuje na slovenské služby; nevrlé predavačky, drzé čašníčky, vulgárnych smetiarov.. Ja si skromne myslím, že áno, služby sú,  aké sú, ale hlavne kvôli slovenským ľuďom. Neviem čo za tupú logiku poniektorí máte, ale vojsť do podniku tri minúty pred zatvorením a objednať si veľké pivo a labužnícky si z neho sŕkať, aj keď viem, že čašníčka uz potrebuje zatvoriť alebo si vojsť do obchodu a skúšať hordu oblečenia, "veď za tie dve minútky to dám!", vás učili vaši rodičia? A tiež vás učili neďakovať, hádzať prachy, akoby sme boli psi na cvičisku a mali poslušne aportovať, prevracať ocami v rade, pretože predavačka je predsa robot a nablokuje dvadsať vecí rovnako ako Eva Pilarová kuře vykostí svou nadzvukovou rychlostí,  ironicky reagovať na neutrálne vety typu "Budete chcieť aj tašku?", pretože zjavne sme si my z brucha vytiahli, že za ten kus plastu treba aj platiť...

   Ste ofučaní, keď stojíte dlho v rade. Ste ofučaní, keď čakáte, kým vám nablokujeme tovar a vydáme. Ste ofučaní, keď sa snažíme milo brániť, lebo len vy máte pravdu a s nami si môžete vkľude aj utrieť zadky, ak by ste chceli. Prevraciate očami, keď vám dlhšie vydávame. Viete, čo robím ja, keď večer rátam tržbu a zase zistím, že som urobila manko? Ja teda očami neprevraciam. Mne je solídne dorevu, že kvôli tomu, aby si rozmaznanci, ako ste vy, mohli rýchlo ísť kúpiť do bufetu polotovar zvaný „obed“ a ešte naňho trápne vziať svoju ženu (že vás hanba nefacká, nevedieť ju zobrať do slušného podniku po toľkých rokoch manželstva!) som sa ponáhľala a zase prerobila svoje ťažko zarobené peniaze. Na vás, práve vás, ktorí neviete pozdraviť, poďakovať, viete len hádzať vražedné pohľady a vybíjať si svoje nervy na nás, úbohých pracovníkov služieb. Ste obyčajní vyciciavači energie a vy to viete. Vravím možno aj o vás, vašom mužovi, svokre, dcére.. A dúfam, že si zajtra sadnete ráno do prvej lavičky, pekne sa vyštafírujete a celú kázeň si zapíšete do notesíka, vrátane fonetickej transkripcie a výkladu cudzích slov, ktoré pánovi farárovi vyjdú z pusy. Ťažko sa s vami pracuje, veruže. Ste rozmaznaní, nevďační, nič si nevážite a my sme tí najhorší. „Zákazník je náš pán“, to teda samozrejme, ale odtiaľ potiaľ. Kedy si konečne národ slovenský uvedomí, že jedine ak sa budem správať ako človek kultivovaný, budú ma zaňho aj ostatní považovať?!

     

  

Začátek formuláře